Jana Micenková sa mi vryla do pamäti v aute, kde som si vypočul jej rozhlasovú hru Pán Hybš tu nebýva. Bol to taký horor, alebo thriller, alebo čo, v ktorom mladá recepčná zachraňuje kohosi týraného v hotelovej izbe, aby sa ukázalo, že to vlastne nie je tak úplne tak. Podrobnosti si už presne nepamätám, zostal len pocit ťažkej depresie. Niečo ako Sladký život. To je autorkina poviedková zbierka, po ktorej dočítaní vo mne zostala pachuť cynizmu, depresie, zmaru, nešťastia a priehrštia vulgarizmov.
A ono to vlastne nemusí byť vyslovene zle, občas aj niečo mútne človeku do života treba, napríklad poldeci borovičky, ale keď si dáte naraz celú fľašu… Nič moc, čo si budeme hovoriť.
Najprv ku knihe samotnej: ide o zbierku poviedok, z ktorých srší (seba)irónia (inak si nedokážem vysvetliť ustavičné náreky nad humanitnými odbormi), cynizmus, beznádej a zmar. Micenková píše, že sú to:
poviedky pre všetkých, ktorí ešte nepochopili, že inak to už asi nebude a že najlepšie je robiť si zo všetkého prču.
Tu je potrebné uviesť na pravú mieru, že poiaľ by si prezentovaná synopsa držala ducha výrazových prostriedkov poviedok, v tej „prči“ je miesto „r“, prosímpekne, „i“. Text sa totiž hemží vulgarizmami, čo by nemuselo byť na škodu, len sa mi zdali často bezúčelné.
Bez mučenia priznávam, nie som fanúšik vulgárneho jazyka v literatúre, vnímam ju ako prostriedok kultivácie jazyka, aj keď jej neupieram schopnosť zobraziť surovosť aj cez jazyk. O to viac dokážem oceniť patričné použitie tých škaredých slov (iste, čo je patričné, to je v tomto kontexte subjektívne, že, no toto je moja recenzia, tak sa s tým načim zmieriť). V priamej reči mi to čosi napovie o charaktere postavy, u rozprávača „ich“ formy, vďaka čomu môže rozprávanie obohatiť punc autenticity. Aj také tam Micenková má, to je v poriadku, ale načo ich používa trebárs taký vševediaci rozprávač, bájny „er“?
Lebo to máte tak, keď autorka napíše, že život je, prepytujem, „napiču“, alebo nejaký nápad je, zase prepytujem, „jebnutý“, len mi zbytočne podsúva hodnotiaci úsudok, núti ma, aby som ten nápad reflektoval jej optikou. No a poviem ako je, ja si názor spravím radšej sám, veď keď vám na svadbe naservírujú skazenú pizzu, viem, že je zle, už pizza sťa chod svadobnej hostiny je blbá idea. Dobre to napísala, Jana jedna, dobre, tak na kieho parom to potrebuje zdôrazňovať ešte nejakými hrubými adjektívami? Načo tá doslovnosť? Show, don´t tell, omfg!
Sladký život ako festival sebaľútosti
A pritom má na kom ukazovať. Čerství absolventi vysokých škôl a škôlok, vzťahmi vyčerpaní ľudia, starí mládenci spokojní s „virtuálnou dosiahnuteľnosťou“ namiesto reálnych činov. Všetci sa utápajú v beznádeji, alkohole, tráve, no najmä a hlavne, v sebaľútosti.
Ó áno, sebaľútosť je silná, opojná, ospravedlňujúca, samospasiteľná, veď načo sa trápiť, konať, keď je všetko proti vám, keď sa celý vesmír spojil, aby to, čo chceme, dostal váš sused, že? Nie je nič upokojujúcejšie ako zlyhávať preventívne. Nehovoriac o jej schopnosti dostať sebaľutujúceho sa do morálnych výšin, nad ostatných. Veď mne sa ubližuje, čo ty o tom vieš, buď ma poľutuješ, si so mnou, alebo si neempatický ľudský odpad, čo nevie, čo je život.
Ale čo je veľa, to je moc, nie raz sa mi pri čítaní stalo, že som mal chuť knihu šmariť do kúta, nielen pre vulgarizmy, zo stoličky ma občas dvíhali aj prepálené WTF momenty. Prichádzali prevažne v záveroch, na mieste, kde by mala poviedka priniesť to najsilnejšie, pointu. Tá tu tak nejako chýbala, raz sa text končil unáhlene (Sabat), neuveriteľne optimisticky či rovno bez rozuzlenia (Schrodingerova mačka). Pritom oba spomínané texty sú vlastne dobré, prvý bol naskutku napínavý, druhý naozaj vtipný.
Keď sme už pri humore, od srdca som sa zasmial pri Svadbe: Pár, čo ostentatívne kašle na tradície, takže žiadna svadba, take that stupid society!, sa rozhodne aspoň pro forma tú akciu zorganizovať, no a všetko sa tam udeje, úplne všetko, rovno aj s neverou nevesty.
Micenkovej sa imaginácia uprieť nedá, sledovať, kam povedie kúpa mačacích uší (Cat Woman) či škrabky (V skratke) bolo fascinujúce. Iste, niekde sme nezašli za dvere prvého plánu, ale to sa pri cynizme, najmä silenom, zavše pritrafí. Aj som si chvíľami hovoril, že aha, títo tu majú horšie osudy než ja, ale Sladký život ponúka v podstate postavičky, čo sa nevedia vysporiadať s vlastnou slobodou. Nemajú sa vyslovene zle, len ten vnútorný nepokoj a radosť zo sebaľútosti ich drží tam, kde sú. Nevravím, všetci sme také obdobie niekedy mali, sám si na svojej životnej časovej osi všelijaké také body vybavujem a bojím sa, že ešte dáke pribudnú.
Všetkého veľa škodí
Dojem z knihy mi umocňuje fakt, že som ju zhltol naraz sťa fľašu borovičky. Môže za to autorkin svižný štýl, ľahko sa to číta, text odsýpa, s jazykom a slovnou zásobou Micenková rozhodne problém nemá (o to menej rozumiem nadužívaniu vulgarizmov). Ale je to poviedková kniha, asi by sa nemala čítať tak na jeden dúšok. Stačí jeden text za večer, len taký poldecák.
Mimochodom, ak by som si z celej zbierky mal prečítať jediný text, bol by to Janko Rybárik, príbeh evolúcie jedného pedofila. Ten si dajte, ak na knihu narazíte niekde v knižnici, to bolo ozaj silné.
Micenková nedávno vydala ďalšiu knihu, román Krv je len voda. Myslím, že šancu dostane, len neviem kedy, pretože o ňom sa tenokrát píše, že text je „analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny“. Borovičky mi totiž na nejaký čas stačilo.
PS: Ak by vás viac zaujímalo čo je to tá rozhlasová hra Pán Hybš tu nebýva, navštívte web RTVS.
Sladký život
Autor: Jana Micenková
Vydal: Marenčin PT, 2018
Ak sa vám text páčil, môžete Knihobôľa sledovať na Instagrame, alebo na Facebooku. Alebo si prečítať, čo je to Knihobôľ vlastne zač.